Jenovéfa

Jenovéfa vstala z deky a natiahla ruky smerom k nebesiam. Slnko jej zasvietilo do očí a príjemný letný vetrík sa jej pohral s vlasmi. Mala na sebe iba tango plavky z prírodného ľanu s nápaditými perlami v zadnej časti. Neboli to však perly „made in China“. Boli to naozajstné perly. Tieto špeciálne, vysokovibračné plavky jej kúpil Jáchym ako darček k jej 30. narodeninám. Perleťový vršok na sebe nemala. Načo aj? Boli na opustenej pláži úplne sami.

Jenovéfa sa šťastne rozbehla do vody. Plávala a plávala, až kým nebola pomerne ďaleko v mori. Bola zdatná plavkyňa a vodu milovala. Ľahla si na vlny oceánu a nechala sa príjemne kolísať. Natiahla ruky najprv doširoka vedľa seba a potom za seba. Vlnky ju príjemne nadnášali. Mohla sa moru úplne odovzdať. Pustila sa. Nechala sa vyživovať vodou a slnkom. S každým výdychom sa viac a viac rozpúšťala a splývala s hladinou mora…

Naraz sa ocitla v čiernočiernej tme. Bola vnútri niečoho. Nemohla sa pohnúť ani dýchať. Myslela si, že je to jej koniec. Zrazu sa otvoril veľký otvor a niečo ju vyvrhlo naspäť do vody. Lapala po dychu. Trepotala sa vo vode ako splašená ryba a obzerala sa okolo seba…

A v tej chvíli jej to došlo. Pár metrov od nej bola tá najväčšia ryba, akú kedy v živote videla. Veľryba.

Pozerala sa na ňu. Priamo do jej očí. Hlboko do jej duše. Jenu cítila, že sa tým pohľadom aktivujú kódy dávnych zasvätení. Ten najväčší potenciál jej duše. Skoro nedýchala. O pár okamihov sa veľryba postupne celá ponorila pod vodu a vydala sa naspäť do hlbín oceánu.

Jenu sa vydala raketovou rýchlosťou naspäť k brehu. Jáchym zatiaľ pospával na deke. Počúval pritom hudbu, takže si z tohto predstavenia nič neužil. Jenovéfa vyšla po štyroch z vody. Musela si ľahnúť na breh. Držala sa za hlavu, prudko dýchala a zarývala prsty hlboko do piesku. Stále sa musela dotýkať svojho tela.

Ďakovala za to, že žije. Prežila, že ju na chvíľku omylom zhltla veľryba! Nemohla tomu uveriť. Jej mozog popieral to, čo sa práve stalo. Zrazu sa začala bláznivo smiať aj plakať. Skákala, kričala a oslavovala, že žije.

Na tento rámus sa prebudil z polospánku už aj Jáchym. Vybral si bezdrôtové slúchadlá z uší a išiel smerom k nej.

„Miláčku, si v pohode? Stalo se něco?“
„Veľryba, tá veľryba! Ty si to nevidel? Môj bože, tá obrovská veľryba…“
„Tys viděla někde v dáli velrybu? Wow, tak to je úžasný…“

Jenu nedokázala v tejto chvíli nič vysvetľovať. Len ho objala, pobozkala a rozutekala sa po pláži ako blázon. Bežala až na druhý koniec pobrežia. Jáchym by jej rozhodne nestačil, a tak sa vrátil rozumne k deke. Povedal si, že vidieť veľrybu je asi fakt silný zážitok. Nechal ju, nech sa vyblázni.

Jenu utekala doslova tak rýchlo, ako jej nohy stačili. Keď dobehla na druhý koniec pobrežia, padla znovu na všetky štyri a lapala po dychu.

Ľahla si na piesok a nechala, nech ju príjemne obmýva príliv. Asi 10 minút len tak ležala a dýchala. Položila si obe ruky na srdce a ďakovala celému stvoreniu, že žije. Znovu si ešte pozorne prehmatala a prehliadla celé telo. Nemala na sebe ani jedinú ranku, škrabanec, modrinu. Nechápala to. Nerozumela, ako je to možné.

Naspäť k Jáchymovi sa už vrátila veľmi pomalým a rozvážnym krokom. Pomaly sa jej upokojilo srdce aj myseľ. Vedela však, že okamžite musí niečo urobiť.

Keď prichádzala k deke, Jáchym ležal na chrbte pod slnečníkom. Cez oči mal prehodený mokrý uterák. Na pláži mali prenosný mini stan, lebo sa tam chystali stráviť celý poldeň. Vyzliekla si perleťové nohavičky a zvrchu si na neho ľahla. Jáchym bol na pláži úplne naostro. Začali sa bozkávať a on sa len spýtal:

„Tak co, už ses vyklidnila, ty velrybo?“

Jenu sa len zasmiala a odtiahla ho do prenosného stanu. To milovanie pre ňu bolo ako prvé v živote. Veď sa aj cítila ako znovuzrodená. Slastné orgazmické vlny jej prechádzali celým telom. Cítila sa prepojená s celým univerzom. Jej srdce bilo pre jej život. Pre jej život s Jáchymom. Zamilovane sa na neho pozerala a on ju hladil vo vlasoch.

Potom išli spontánne spolu do vody. V objatí sa vo vode objímali, hladkali a vyznávali si lásku.

Jenu sa pozerala do diaľky, či znovu neuvidí veľrybu. Hladina mora bola pokojná. Nič nenaznačovalo tomu, že by sa spod morskej hladiny mal vynoriť taký obrovský tvor.

Keď vychádzali z vody, vedela, že jej život sa od tohto okamihu diametrálne zmení. Prežila svoju smrť. Ešte nikdy sa necítila tak vďačná za život…

Na chvíľku na pláži pod slnečníkom zaspali. Neskôr si ešte dali nakrájané mango s banánom a pomaly začínali baliť veci. Už sa stmievalo. Pri balení vecí Jenu len tak medzi rečou povedala:

„Tá veľryba ma zhltla a zasa vyplula von…“

Poviedku v audio podobe si vypočuj na mojom youtube kanále.