Drevení panáci

.. hovorí sa, že ak niekoho skutočne milujeme, tak máme najväčší strach z toho, aby sme danému človeku neublížili.

…ak však milujeme len POCIT, ktorý v nás daný človek vyvoláva (to, ako sa s ním cítime), tak máme často najväčší strach z toho, aby sme ho NEstratili.

Prečo? Pretože s tým STRATÍME aj daný pocit.

V skutočnosti nám však o daného človeka možno až tak nejde. Ide nám hlavne o ten pocit. Naplnenie nejakej osobnej potreby.

To samozrejme často vidíme až s odstupom času.

Tak sa možno nad tým zamyslime, či nie sme vo vzťahoch len nástroje, drevení panáci, ktorí sa nechávajú využívať a využívajú.

Nemusí ísť len o klasické oblasti ako peniaze, pocit bezpečia, sex či pocit romantickej zamilovanosti.

Môžeme sa snažiť bytosti natlačiť aj do svojich „vznešených“ a „cnostných“ vízií.

Nech už je to tak či onak, buďme k sebe úprimní a pravdiví. Strach zo straty milovanej osoby asi vždy bude trochu prítomný a normálny v každom vzťahu. Nikoho však pri sebe násilím a tlakom neudržíme.

Nebuďme len bezduchí panáci, buďme láskyplné celistvé bytosti na ceste…

Dať slobodu, úplne pustiť, odpustiť, nechať ísť… Naozaj sa pozerať aj na to, čo je najlepšie pre život a vývoj druhého, nie len pre mňa, to je obrovské umenie.

Nebuďme len bezduchí panáci, buďme láskyplné celistvé bytosti na ceste… Stávajme sa nimi každý deň o trošku viac… Držím nám všetkým palce.