Dom na vidieku

Veru otvorila oči. V zapätí ich zasa radšej zavrela. Natiahla si perinu cez hlavu. Chcela v ten deň uzatvoriť „Dohodu o nevstávaní“ so životom i so svojím anjelom strážnym. Anjel strážny, život, a ani jej plný močový mechúr s tým však nesúhlasili.

Bol jeden z tých dní, keď sa človeku nechce ani vstávať z postele. Slniečko bolo schované za mrakmi. Vonku fúkal silný vietor. Mrholilo. Cez závesy do izby prenikali len slabé záblesky svetla.

Po opakujúcom sa strašnom sne, že čúra v stoje na špinavom záchode na železničnej stanici, vstala a išla si odpustiť na svoj domáci čistý záchod.

„ …a čistý záchody – to mám rád…“ Znela jej v hlave časť piesne od Landu.

Spláchla. Umyla si ruky a pozrela sa na seba do zrkadla. Pripadala si stará. Unavená. Bez života. Zdalo sa jej, že všetky jej životné nezdary sú v ten deň vidieť v tvári tak nejak výraznejšie. Opláchla si tvár studenou vodou a umyla si zuby.

Nemala v ten deň nič v pláne. Najlepší plán bol vrátiť sa do postele a ešte si trochu pospať… Už sa znovu prikrývala a zatvárala oči, keď zrazu niekto zazvonil.

„ Nedeľa? 8:20 ráno? Čo je to za blázna? “ Preblesklo jej hlavou.

Prehodila si župan a zamierila k vchodovým dverám svojho rustikálneho domu na vidieku. Mrkla sa do kukátka. To, čo uvidela, ju prinútilo urobiť krok dozadu… Nervózne začala pobiehať po chodbe sem a tam.

„ Čo tu ten do p*dele robí? “ Jej hlava išla explodovať v chaotických myšlienkach a v najrôznejších scenároch.

Nakoniec sa zhlboka nadýchla a vydýchla… a pomaly dvere otvorila.

„ Ahoj.“

Mal na sebe čiernu košeľu a modré rifle s bielymi teniskami. Vyzeral inak, než keď ho videla naposledy. Snažila si spomenúť, kedy to presne bolo. Zhruba pred rokom. Kým odchádzal na pracovnú stáž do Holandska. Vtedy ešte nemal takú zarastenú tvár ako teraz. I vlasy mal dlhšie. Pramienky tých najdlhších mu padali do očí.

Usmial na ňu a tiež ju len pozdravil.

Zdalo sa jej, že trvalo snáď večnosť, kým znovu prehovorili. Len tam tak chvíľku postávali medzi dverami a hľadeli jeden na druhého.

„ Zobudil som Ťa? Viem, že som asi prišiel príliš skoro. Idem na obed k našim na jedenástu. A cestou mi napadlo, že by som Ťa rád videl….“

Prerušil nakoniec mlčanie on.

„ Nevedela som, že už si sa vrátil z Amsterdamu….“

„ Som tu iba na pár dní. Otec oslavuje sedemdesiatku….“

„ Aha, dobre. Tak…..poď na chvíľku ďalej. Ak chceš. Spravím čaj. A mám tam ešte zo včera bábovku….“

„ Ak Ťa nebudem rušiť, tak rád na chvíľu zájdem….“

Ukázala smerom dovnútra, aby vstúpil. Odviedla ho do kuchyne a poprosila, nech na ňu chvíľku počká, aby sa aspoň mohla prezliecť z pyžama do niečoho normálnejšieho. Keď sa prezliekala, cítila sa zvláštne. Nebola si istá, čo k nemu vlastne cíti. Bolo v nej len také kľudné prázdno. Neverila by, že jedného dňa bude rezistentná voči Erikovmu šarmu… Znervózňoval ju. To áno. Bol to šok ho uvidieť po takej dlhej dobe v kukátku jej vchodových dverí. Už z neho však nebola taká roztrasená ako kedysi.

Spravila zelený čaj a položila na stôl nakrájanú bábovku s maslom.

Erik jej zanietene rozprával o ich výskume v Holandsku. Vždy svoju prácu miloval. Stále jej však vŕtalo v hlave, prečo ju tak nečakane navštívil.

„Čo má asi tak za lubom?….“ Premýšľala, keď si odhryzla z druhého kúsku bábovky. Podozrievavo si ho prezerala a musela uznať, že mu to stále veľmi svedčí.

Spomenula si na ten moment, keď sa spoznali. Išla sa stretnúť s kamarátkou na námestí a nevšimla si auto, ktoré sa vynorilo spoza rohu. Erik išiel okolo, a keď videl, že sa auto na ňu auto rúti, strhol ju prudko na zem. Nikomu sa našťastie nič vážne nestalo. Vyviazla z toho len s pomliaždeným ramenom. Erik mal pár škrabancov. Vodič naštvane trúbil a nadával, prečo sa tá bláznivá ženská nepozerá na cestu. Zoznámenie ako z americkej romantickej komédie.

Chcela sa mu odvďačiť za záchranu života, a tak ho pozvala na večeru. Zo začiatku to bolo veľmi romantické. Mala dojem, že aj vážne. Chodili spolu takmer dva roky. Jedného dňa jej však pomerne chladne a vecne oznámil, že musí odísť na pracovnú stáž do Holandska a nevie na ako dlho to bude. V ten deň sa jej zrútil svet. Zborili sa jej všetky sny o rodine a o spoločnom živote, o ktorom sa často bavili…

Teraz oproti nemu sedela pomerne vyrovnaná a kľudná. Zrazu z nej vypadlo:

„ Prečo si vlastne prišiel? Odišiel si tak náhle a nečakane. Potom si sa mi už ani veľmi neozýval. Mala som pocit, že na mňa úplne kašleš… Že ti na mne vlastne nikdy ani nezáležalo. Že je ti to celé jedno. Objavíš sa tu po roku v nedeľu ráno s nadšenými historkami z práce a odo mňa čakáš čo? Že ti padnem okolo krku a budem šťastná, že Ťa vidím? “

Erikovi zaskočila bábovka a trochu sa rozkašľal. Keď ten kúsok bábovky prehltol, odvetil len:

„ Ja som vtedy musel odísť…“

„Uhm, jasné. Nikdy som to vlastne nepochopila. Vnímala som to ako nejaký Tvoj únik alebo útek… ale pred čím, To vieš len ty sám. “

Erik sa zamračil. Mlčal a povedal, že asi bude lepšie, keď už pôjde.

Vo dverách ešte niečo dodal:

„Nemohol som Ti vtedy povedať skutočný dôvod môjho odchodu… Tak sa maj. Rád som ťa videl. “

Veronika nevedela, čo má na to povedať. Len pokrčila ramenami a zakrútila hlavou. Rozlúčila sa  a zavrela za ním dvere.

„Tak teraz už určite nezaspím…“ pomyslela si a išla si trochu zacvičiť a nadýchať sa čerstvého vzduchu do záhrady…

——————————————————————————————————————–

Za posledný rok sa dosť venovala práci. Mala vlastnú galériu. Sama tiež maľovala obrazy. V dome mala svoj ateliér, kde trávila najviac času. Po Erikovom odchode a cvičení v záhrade išla do ateliéru a začala maľovať. Cítila v sebe veľký hnev. Mala potrebu hádzať farby na plátno bez ladu a skladu. Pozrela sa na seba zhora a uvedomila si, že v podstate do plátna štetcom mláti. Cítila bezmocnosť, hnev a potlačenú vnútornú agresiu. Keď to zo seba všetko dostala, posadila sa na zem a začala úpenlivo plakať.

Akoby kontakt s ním v nej náhle prebudil všetko, čo už dávno v sebe pochovala. A to sa jej na začiatku stretnutia zdalo, že už je dávno nad vecou…. Rozhodla sa, že k sebe bude v ten deň láskavá a nebude sa do ničoho nútiť. Išla na prechádzku do lesa. Les ju prijal s láskou a s vľúdnosťou. Ako vždy. Na jednom opustenom pníku si ešte od srdca poplakala. Vítala slnko, ktoré jej potom zasvietilo do tváre. Domov už kráčala s o niečo väčšou ľahkosťou a s pokojom na Duši.

——————————————————————————————————————–

Erik nasadol do auta a naštartoval. Cítil však, že sa mu do očí tlačia slzy. Zastavil na najbližšom vhodnom mieste a poutieral si slzy. Pozrel sa na seba do spätného zrkadla a povedal si sám pre seba:

„Poriadne si to posral…“

Spomínal na ten moment, keď sa to dozvedel…

Pracoval vo výskumnom ústave pre liečbu civilizačných ochorení. Patril k tým zanietením vedcom a ľuďom, ktorí sa snažili vyvinúť účinnú liečbu na rôzne choroby, ktoré najviac trápili ľudstvo. V jednom období pracovali na výskume, ktorý sa týkal neplodnosti. V práci im ponúkli, že si môžu zdarma otestovať kvalitu svojich spermií. Najprv sa mu do toho nechcelo. Vedel, že neplodnosť je oveľa rozšírenejšia, než by bežný človek predpokladal. Nakoniec si povedal, že nebude sráč a pôjde do toho. I kvôli tomu, že s Veronikou sa už viackrát o rodine bavili.

Výsledok ho totálne šokoval. Ukázalo sa, že jeho spermie sú v podstate totálne neschopné splodiť čokoľvek. Podľa podrobnej analýzy sa ukázalo, že neplodnosť sa ho týka.

Vôbec o tom nedokázal s nikým hovoriť. A už vôbec nie s Veronikou. Vždy, keď znovu otvorila otázku rodiny, akoby mu zabodla dýku do srdca..

Chcel jej dať šancu na normálny rodinný život. So zdravým a s plodným mužom. Neprial si, aby museli chodiť po centrách umelej reprodukcie alebo sa zapájať do procesu adopcie. Poznal Veroniku dosť dobre na to, aby vedel, že ho kvôli tomu neopustí. Určite by sa snažila nájsť alternatívne riešenia…

Preto, keď mu v práci ponúkli grant v Holandsku minimálne na rok až dva, neváhal. Prišlo mu to vtedy ako to najlepšie riešenie.

Ešte chvíľku sa na seba pozeral v zrkadle. Potom sa pozviechal, naštartoval auto a zamieril k rodičom.

——————————————————————————————————————–

V botanickej záhrade bolo v ten deň nádherne. Veronika sa prechádzala a obdivovala všetky možné druhy rastlín. Keď tam uvidela Erikových rodičov, chcela sa rýchlo schovať za vysokú tu. Bolo však už neskoro. Kým ju urastená tuja stihla prikryť svojím príjemným tieňom, už na ňu mávala Erikova matka.

„Aaa, dobrý deň…“

Zvolala na nich, keď už sa k nej blížili.

„Ahoj Veronika, radi Ťa vidíme, ako sa Ti darí?…“

Prehodili pár slov o jej galérii a o ich živote na dôchodku. Erikova mama z jeho dlhodobého pobytu v Holandsku nebola dvakrát nadšená. Mala Veroniku rada a verila, že konečne budú mať aj nejaké vnúčatá… Na nedeľnom obede na ňom videla, že nie je vo svojej koži.

„Vieš, že cez víkend tu bol Erik?…“

„Áno, zastavil sa u mňa.“

Erikova mama bola prekvapená, ale radšej na to už nič nepovedala. Tušila, že sa niečo deje. Na rozlúčku jej ešte povedala, že ju veľmi mrzí, že im to nevyšlo.

Veronika sa len smutne usmiala a pokračovala v blúdení kvetnou záhradou. Zdalo sa, že najlepšie bude, ak sa Erikov skutočný dôvod odchodu nikdy nedozvie a bude naďalej pokračovať na ceste svojím životom sama.

——————————————————————————————————————–

„Som neplodný…“

Zasvietila jej zrazu správa na WhatsAppe od Erika. Pár týždňov po jeho návšteve.

Veronika strnulo pozerala na mobil. Musela ho odložiť na bok. Samozrejme jej v ten moment bolo všetko jasné. Zvláštne chovanie. Náhly odchod. Neozývanie sa.

Vypla wifi aj dáta v mobile. Ľahla si na zem na koberec. Stočila sa do klbka a len plakala a plakala.

Erik uronil slzu do tretieho poháriku whisky, a keď neodpovedala, zaplatil a išiel domov. Zmieril sa s tým, že je jednoducho koniec.

Zhruba o mesiac a pol zažil mierny šok, keď ho pri obednej prestávke vo výskumnom centre Veronika navštívila v laboratóriu. Povedala, že je v Holandsku na 3 dni, a že  s ním potrebuje osamote nutne hovoriť. Dohodli sa, že sa večer stretnú v reštaurácii hotelu, kde bola ubytovaná.

Ten rozhovor príjemný nebol. Obaja miestami plakali a snažili si vysvetliť svoj pohľad na vec. Keď už z toho boli úplne vyčerpaní, a stále nemali dojem, že prišli k nejakému riešeniu, Veronika povedala, že radšej už pôjde spať. Bola unavená z cesty a mala už všetkého po krk.

„Vieš, čo by som si želala? Aby si bol vtedy ku mne úprimný. Aby si mi dal na výber. Aby som mala možnosť sa rozhodnúť SAMA o tom, čo chcem alebo nechcem…“

Erik len súhlasne pokýval hlavou na znak pochopenia a sklopil zrak. Smutne sa na neho pozrela. Objala ho a už chcela ísť do svojej hotelovej izby. Keď si Erik po tak dlhej dobe znovu privoňal k jej vlasom, nechcel ju z objatia pustiť. Objal ju ešte pevnejšie. I ona mala chuť znovu podľahnúť jeho šarmu. Chcela vrátiť čas. Priala si, aby nikdy neodišiel. Aby zasa mohli byť spolu. Hladil ju vo vlasoch. Zdalo sa, že už z toho nie je úniku. Ich vône sa znovu rozpoznali. Bozky na seba nenechali dlho čakať. Chvíľku stáli na chodbe a už o pár minút boli v jej hotelovej izbe.

Zvláštna vnútorná bolesť, čistota i odovzdanie sa sprevádzali toto náhle milovanie. Slovami si nedokázali dosť dobre všetko vyjadriť, a tak ich telá začali hovoriť za nich. Ani jeden z nich nemal za celý rok iného partnera. Boli lační po dotyku. Dychtiví po láske. Celú noc nespali. Až nad ránom ich oboch aspoň na chvíľu zavolala snová krajina.

Erik musel ísť ráno do práce a Veronika potrebovala byť sama. Dohodli sa, že po práci sa stretnú v meste a pôjdu na prechádzku…

V ten deň bolo v Amsterdame naozaj krásne počasie. Vietor bol nežný, slnko vrúcne a všade to krásne kvitlo. Prechádzali sa mlčky v parku, až kým nepríjemné ticho neprerušila Veronika:

„ Erik, už som počula o veľa diagnózach neplodnosti, ktoré sa dnes volajú Tomáško, Klárka či Monika… Ja viem, že ty si vedec a niektoré veci berieš ako finálne. Nemenné. Rešpektujem Tvoj názor. Ale…. nemusí to tak byť… Ja verím, že láska dokáže robiť zázraky. A ak to tak bude, ak nikdy deti nebudeme mať, tak to tiež zvládneme. Spolu.

Mne skutočne záleží na Tebe. Chcem Teba. Žiť život s Tebou. Po Tvojom boku. Milujem Ťa. A už si neprajem, aby si predo mnou také zásadné veci tajil. Prosím.

Viem, ako som sa cítila, keď si odišiel. Nikdy v živote som necítila taký šialený smútok, prázdnotu, hnev i chaos… A tiež viem, že som si potom na Teba zakázala myslieť. Prikázala som si ísť ďalej. Podarilo sa mi to. Môžem  žiť aj bez Teba. Prežijem. Dokázala by som byť šťastná i sama. Ak si však môžem zvoliť… A pokiaľ i Ty máš skutočný záujem o mňa. Keď ma miluješ, tak sa vráť domov… A pokúsme sa začať odznovu. Možno to nevyjde, ale ja tomu chcem dať aspoň šancu. Prosím.“

Erik sa nežne usmieval a mal v očiach takú zvláštnu hĺbku. Bol pyšný na to, aká múdra a krásna žena kráča v tom parku po jeho boku… Chytil ju za obe ruky a povedal:

„ V práci mi dnes šéf oznámil, že grant by sa mal o 3 mesiace skončiť… Chcel by som sa vrátiť domov. Veľmi. Amsterdam mám rád, ale Teba milujem. “

Viac slov nebolo treba. Zbytok vyriešilo dlhé a pevné plačlivé objatie, Erikove slová o láske i jeho ospravedlnenie za jeho útek a zatajovanie dôležitých informácií.

Kráčali okolo jazierka s kačkami. Veronika zbadala kačku, ktorá za sebou mala 8 malých. Nedali jej pokoj. Stále za ňou plávali sem a tam. Veronika sa usmiala a pomyslela si, že i život bez detí môže byť naplňujúci a krásny. Napokon, obaja svoju prácu milovali. Neboli ten typ páru, ktorý by čakal, že dieťa zaplní prázdne miesto v ich živote…

Po tom rozhovore si obaja konečne vydýchli. Uvoľnili sa im srdcia, ruky aj hlasy. Zbytok prechádzky bol krásne romantický a dojemný.

——————————————————————————————————————–

Po návrate Erika do Čiech, zažívali veľmi čarovné obdobie. Bolo to pre nich niečo ako medové týždne. Ich vzťah bol stále krehký. Postupne však silnel a vytváral si stále pevnejšie korene. Deň za dňom. Noc za nocou. Rozhovor za rozhovorom. Milovanie za milovaním. Konflikt za konfliktom. Smiech za smiechom. Hádka za hádkou. Prechádzka za prechádzkou.

V jedno lenivé nedeľné dopoludnie, zhruba rok a pol po jeho návrate,  Veronika navrhla, že si zahrajú hru. Zaviaže mu oči a bude hádať, aký predmet mu dala do ruky. Rozosmievala ho rôznymi predmetmi typu biblia, plyšový jednooký jednorožec či štetec na maľovanie.

Potom mu dala do ruky niečo, čo stále nevedel uhádnuť. Tipoval teplomer. Veronika stále tvrdila, že nie. Nakoniec si dal dolu šatku a uvidel pred sebou dve čiarky na modrobielej paličke. Zarazene pozeral striedavo na test a striedavo na ňu.

„ Nie, ty si…. Ty…. My…. “

Viac slov nedokázal povedať. Slzy dojatia mu úplne zobrali reč. Veronika položila na stôl ešte dva ďalšie testy na znak toho, že si to radšej ešte dvakrát poriadne overila.

Erikovi sa mihotalo pred očami celkom 6 výrazných čiarok šťastia.

„Za pár týždňov by som mala ísť na prvú prehliadku… Už by malo byť vidieť srdiečko… Pamätáš, ako som Ti hovorila, že Láska robí ZáZraky? “

Pobozkal ju na čelo a silne ju objal. Potom ju zdvihol na ruky a začal s ňou behať po dome i po záhrade…

Obaja sa striedavo smiali i plakali dojatím.

„Ďakujem“ povedal, keď ju konečne položil na zem, trošku sa ukľudnil a vydýchal.

„Za čo?“ spýtala sa Veronika.

„Že si vo mňa verila. Že si verila v nás.“

V tú nedeľu znovu začalo pršať a slnko bolo za mrakmi. Išli si ešte na chvíľku ľahnúť späť do postele.

Všetci traja.